Náčrt života ruskej emigrácie na Slovensku v rokoch 1939 – 1945

Ľubica Harbuľová

Spoločenstvo ruských emigrantov na území Slovenska sa začalo formovať od roku 1921, keď sem prišli prví utečenci z Ruska. Emigrantská komunita na Slovensku nebola, v poronaní s českými krajinami, početná. Väčšie skupiny emigrantov žili predovšetkým v Bratislave a v Košiciach, kde vytvorili i svoje spolky a združenia. Súčasťou života ruskej emigrácie bola tiež Ruská pravoslávna misia, ktorá od roku 1923 sídlila v dedinke Ladomirova.

Vývoj politických udalostí koncom 30-tych rokov 20. storočia, nemecká okupácia Čiech a vyhlásenie samostatného Slovenského štátu výrazne zasiahli do života ruských emigarntov žijúcich v Československu. Postavenie ruských emigrantov v českých krajinách sa značne zhoršilo, preto časť z nich hľadala útočisko na území Slovenska, kde bola situácia pre ruských emigrantov oveľa priaznivejšia. Medzi prichádzajúcimi emigratmi dominovala ruská inteligencia, ktorá nachádzala na slovenských vysokých školách, úradoch a ministerstvách aj adekvátne pracovné príležitosti.

Evidencia ruských a ukrajinských emigrantov, realizovaná v roku 1942, ukázala na zvýšenie politickej aktivity medzi ruskými emigrantmi. Najmarkantnejším prejavom ich aktivizácie sa bola spolková činnosť. V roku 1939 časť ruských spolkov na Slovensku zanikla, no súčasne vznikli nové združenia, ktoré boli národne orientované a ktorých vznik bol reakciou nielen na vnútropolitický vývoj na Slovensku, ale aj na zmeny v ruských emigrantských centrách v západnej Európe. K novozaloženým spolkom patril Ruský národný a sociálny zväz, Ruský nacionálny zväz účastníkov vojny žijúcich v Slovenskej republike a Zväz ruských lekárov žijúcich na Slovensku. V činnosti pokračovalo Gallipolijské združenie, Zväz ruských inžinierov a technikov a Všekozácky zväz atamana Kaledina. Vo februári 1939 došlo v kozáckej stanici na Slovensku k  rozkolu. Časť nacionalisticky orientovaných kozákov sa od Všekozáckeho zväzu atamana Kaledina odštiepila a vytvorila vlastné združenie, ktoré najskôr nieslo názov Kozácky zväz v Bratislave a v roku 1941 sa premenovalo na Kozácke národnooslobodzovacie hnutie na Slovensku.

Útok Nemecka na ZSSR priniesol zvýšenie aktivity ruských spolkov. Ich činnosť dostala otvorenejší pronemecký postoj, vzrástli prejavy ruského nacionalizmu, objavili sa priame výzvy do boja so sovietskym boľševizmom a za zmenu štátneho zriadenia v  ZSSR. Časť ruských spolkov v Bratislave sa v júli 1941 zlučila do Zväzu ruských národných spolkov v Slovenskej republike, ktorého cieľom bolo koordinovať činnosť v «oblasti protisovietskej propagande a podpory boja proti sovietskemu boľševizmu».

Náčrt života ruskej emigrácie na Slovensku v rokoch druhej svetovej vojny by nebol úplný bez činnosti Ruskej pravoslávnej misie. Misia prispôsobila svoju činnosť vojnovým udalostiam a v uvedenom období sa sústredila na otvorenie bohoslovecko- -pastierskych kurzov, ktorých cieľom bola výchova pravoslávneho kléru pre potreby Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí. Dominantnou v činnosti misie však naďalej ostávala vydavateľská činnosť. Produkcia ladomirovskej cirkevnej tlačiarne smerovala aj na okupované územia Sovietskeho zväzu a do Nemecka. Misia počas vojny intenzívne spolupracovala s celou ruskou komunitou na Slovensku a aktivizovala emigrantov k tomu, aby prispeli k «znovuobrodeniu Ruska».

Životné osudy so Slovenskom v analyzovanom období spojili: E. J. Perfeckij, V. A. Pogorelov, D. Andrusov, M. M. Novikov, A. V. Isačenko, N. O. Losskij, K. Belousov, N. Nikolin a ďalší ruskí odborníci a umelci.

Približovanie sa frontu k slovenským hraniciam v jeseni 1944 spôsobilo ukončenie činnosti Ruskej pravoslávnej misie, začiatkom roka 1945 prerušenie spolkovej činnosti a odchod väčšiny ruských emigrantov z územia Slovenska.

Koniec druhej svetovej vojny definitívne ukončil pôsobenie prvej vlny ruskej emigrácie na území Slovenska. Život ich potomkov je už inou témou.